PRÍBEH NÁDEJE

            Mária a Ivan už boli po šestnástich rokoch bezdetného manželstva takmer zmierení s tým, že vlastného potomka mať nebudú. Podporovali svojich synovcov a netere, brávali ich k sebe na prázdniny a tešili sa aspoň z nich. Ešte stále však nesmelo dúfali a modlili sa za vlastného potomka.
            Jedného dňa začalo byť Márii zle, zvracala a točila sa jej hlava.  Myslela si, že je to nejaká črevná viróza, ale keď to neprechádzalo a vo svojom obvyklom čase nedostala menštruáciu, navštívila svojho gynekológa. Ani sa však neodvážila vysloviť domnienku, že je tehotná...
            Čakala, čo povie lekár. Lekár hrčku v podbruší diagnostikoval ako cystu, ktorá musí ísť von.
            Rozbor cysty však ukázal, že to boli dvojičky. (pre lepšie pochopenie treba uviesť, že sa to udialo v 60-tych rokoch minulého storočia, kedy lekárska veda bola na inej úrovni ako je dnes, nebolo sono...)
            Obdivuhodné na tomto príbehu je, že Mária a Ivan neupadli do depresií, nehromžili na lekárov a ani ich nedávali na súd. Naopak, vo svojej neochvejnej viere, s vrodenou dobrotou v srdci, vzali celú vec z opačného konca. Keď sa to podarilo raz, môže sa to podariť opäť.
            Do roka bola Mária tehotná znova. Tentokrát išla k lekárovi až vtedy, keď si tým bola istá.
            Narodilo sa im krásne zdravé dievčatko.

(zdroj: prevzaté z časopisu Miriam 09/16, upravené, autorka Beata Michelčíková)